Prvá písomná správa o obci pochádza z r. 1268 (podľa obecnej kroniky), kde sa obec uvádza pod menom Ysa. V tej istej podobe sa spomína v buletine pápeža Inocenta V., v ktorej sa zmieňuje o darovacej listine kráľa Bélu IV. Podľa legendy sa medzi ižanskými rybármi objavil aj kráľ Matej Korvin. Kráľ im dával privilégiá a oslobodil ich od daní. Inocenta V. zvolili v roku 1276 za pápeža, no na čele katolíckej cirkvi stál len 5 mesiacov. Vo svojej buletine pochvaľuje Bélu IV. a uvádza ho ako príklad pre ostatných panovníkov za podporu cirkvi. Feudálom obce v roku 1593 bol Gáspár Somogyi, ktorý svoj diel predal ostrihomskému prepoštovi Michalovi Novákovi.
150-ročná turecká nadvláda sa dotkla aj obce Iža. Pred Turkami sa obyvatelia ukrývali v podzemných dierach roviny Kormoš neďaleko Bokrošu.
V roku 1624 – Iža ako obec obsadená Turkami bolo povinná zvážať drevo do Nových Zámkov, a tamojší „kapitán“ požadoval i ľudí na stavbu pevnosti. Po vyhnaní Turkov v obci zostalo obývateľných iba 20 domov, ostatné boli zničené, vyrabované. Značne poklesol i počet obyvateľov. Na brehu Dunaja neďaleko čerpacej stanice je malý mostík o ktorom sa hovorí, že ho postavili Turci. Ľudia ho nazvali „tureckým mostom“ a dodnes sa tu nachádza.
V živote obce je dôležitý rok 1599, keď sa obcou prehnali vojská sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaiho a úplne spustošili rímsko-katolícky kostol, ktorý bol postavený pravdepodobne v 16. storočí. K jeho obnove došlo až oveľa neskôr v r. 1721. Zemetrasenia v roku 1760 a 1773 kostol znova poškodili. Definitívne ho obnovili v roku 1774. Jeho pôvodný klenutý strop nahradili rovným, hladkým a tak dnešný kostol nemá pôvodný architektonický ráz. Kostol je zasvätený archanjelovi Michalovi, ktorý je ústrednou postavou oltárneho obrazu z r. 1883. Hlavný oltár a kazateľnica kostola pochádzajú zo 70. rokov 18. storočia, sú vytvorené v rokokovom štýle. Bočný oltár je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému, pochádza pravdepodobne z 18. storočia. Objekt je chránenou kultúrnou pamiatkou.
Oveľa mladší je kalvínsky kostol postavený v r. 1871 v neskorom klasickom štýle. Podľa knihy Eleka Fényesa z r. 1848 bolo v obci 1310 katolíkov a 146 reformátov. Katolíci mali matkocirkev a kalvíni „dcérocirkev“.
Druhá polovica 18. storočia priniesla pre obyvateľov obce ďalšie utrpenie. Najskôr v roku 1763, potom o 10 rokov neskôr v r. 1773 spustošilo obec zemetrasenie. Napriek tomu, do konca 18. storočia počet domov vzrástol na 91 a počet obyvateľov na 823. Roku 1822 obec opäť zasiahlo silné zemetrasenie, po ktorom zostalo iba 16 nepoškodených domov. Ižu často ohrozovali povodne i požiare, ktoré spôsobili obyvateľom veľké škody. Veľká povodeň bola v r. 1895. O výške hladiny vody v zaplavenej obci je nápis na malej tabuľke, ktorá je umiestnená vľavo od vchodu do rím.-kat. kostola.
11. 9. 1899 vypukol požiar, ktorý zničil takmer polovicu obce. O týždeň na to Dunaj zas vystúpil z koryta a spôsobil ďalšie škody občanom. I napriek spomínaným živelným pohromám sa obec postupne vyvíjala a počet obyvateľov rástol. Roku 1900 v Iži napočítali 2055 osôb. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, rybolovom, časť pracovala na okolitých veľkostatkoch, alebo v priemyselných podnikoch.
Najstaršou budovou v obci je rímsko-katolícka fara. Stojí v strede dediny na Hlavnej ceste. Budova po storočia poskytovala domov mnohým cirkevným osobnostiam.
V 20. storočí sa obec začala rýchlo rozvíjať. K rastúcim požiadavkám rozmachu patrilo i zakladanie nových ulíc. Na to prišiel rad až po spevnení dunajskej hrádze, pretože časté povodne nútili ľudí stavať svoje domy na vyvýšené miesta. Takto je najstaršou ulicou Hlavná v nadmorskej výške 113 m n.m.. Steny domov sa stavali z blata, zbíjanej hliny, alebo váľkov. Staré tradičné trstené strechy vymenili škridle, eternit, alebo šindle. Obytné domy pozostávali väčšinou z troch miestností. „Prvá izba“, alebo „prvý dom“, potom kuchyňa s otvoreným komínom, zadná izba („zadný dom“). Do prednej izby vchádzali len výnimočne. V kuchyni varili a odtiaľto vykurovali aj ostatné miestnosti. Okrem obytných miestností stavali aj hospodárske budovy: komoru, stajňu, chlievy, šopu a pod. Spevnenú cestu mala len Hlavná ulica, ktorá od roku 1942 bola súčasťou štátnej cesty do Komárna. Odvod dažďovej vody naši predkovia vyriešili príkladne: odvodňovacími jarkami pri ceste.
Prvá svetová vojna v r. 1914 povolala na front väčšinu mladých mužov. Nastali vojnové podmienky, aj kostolný zvon sa zmenil na ničivú zbraň.
Vojna spôsobila veľa bolesti, nielen na fronte, ale i obyvateľom mimo frontu. Mnoho rodičov, manželiek i detí darmo čakali návrat svojich blízkych. Po mierových rokovaniach v Paríži r. 1918-20 došlo v Strednej Európe k veľkým zmenám. Rozpadla sa Rakúsko-Uhorská monarchia, vznikli nové štáty, medzi inými i Československo. Naša obec sa stala súčasťou tohto štátu až do roku 1938, keď po viedenskom rozhodnutí južné Slovensko sa stalo súčasťou Maďarskej republiky.
Toto obdobie bolo obdobím zbrojenia, vojnových ohnísk a spôsobovalo rozširovanie fašistických nálad. Čoho sa ľudia obávali sa čoskoro stalo skutočnosťou. Vypukla II. svetová vojna. Mužov opäť mobilizovali. Mnohí z nich neprežili hneď prvú vojenskú operáciu pri Done. Vojna si ďalej brala svoje obete. Letecké nálety spustošili veľa domov a mnoho ľudí prišlo o život.
V januári 1945 prišli do obce prví sovietski vojaci. Po skončení vojny v Európe opäť nastávajú zmeny, južné Slovensko pripojili späť k Československu.