Archeologické nálezy v povodí rieky Dunaj dokazujú, že toto územie bolo obývané už v dobe kamennej. Ešte viac obývaným územím sa stalo, keď na konci desiateho tisícročia p.n.l. sa skončila posledná doba ľadová a podnebie sa podobalo dnešnému. Ľudia si totiž pre svoje živobytie hľadali vhodné územia, ako údolia v povodí riek, úrodné polia, kde sa usídlili a postupne začali pôdu obrábať.
V rokoch 600 až 2900 pred n.l. vznikla novšia doba kamenná, čo bolo viditeľné v lepšom a precíznejšom opracovaní predmetov. Popri poľovníctve a rybolove začali obrábať pôdu a chovať zvieratá, čoho následkom bolo, že sa viazali k určitému územiu. Takto vznikala určitá forma poľnohospodárstva. Na území, kde mali priaznivé podmienky na živobytie sa usídlili na dlhšiu dobu. I nájdené vykopávky svedčia o tom, že tu bolo staroveké poľnohospodárske územie. V II. tisícročí pred n.l. začínajú v strednej Európe spoznávať výrobu bronzu. Popri poľnohospodároch a pastieroch sa vytvorila i vrstva remeselníkov. Rozšírila sa výmena tovaru, zlepšilo sa rozdelenie práce a zároveň sa začali medzi ľuďmi vytvárať majetkové vrstvy. V neskoršej dobe bronzovej vzniká typická podunajská kultúra, ktorú historici nazývajú „vápencom vykladaná keramika“.
Predstavitelia severného impéria provincie Panónia svojich mŕtvych spopolnili, popol uložili do popolových vedier a ukladali do hrobov v hĺbke iba 40-60 cm. Okrem popolových vedier /urien/ dávali do hrobu i rôzne iné nádoby.. Tieto boli rôznych veľkostí a počtov Bol i taký hrob, v ktorom našli archeológovia 40 nádob.
V skoršej dobe železnej v rokoch 700-400 p.n.l. prichádzajú z východnej časti Karpatskej kotliny na toto územie trácke kmene. Centrum ich sídla bol Chotín, kde archeológovia objavili rozsiahle pohrebisko. Tráci sa zaoberali s chovom hovädzieho dobytka, ktoré pásli po okolitých pasienkoch. V 4.-tom storočí p.n.l. na územie dnešnej Podunajskej nížiny privandrovali keltské kmene. Ich príchod znamenal v starovekej histórii snáď najväčší obrat. Na obsadenom území si podmanili domáce obyvateľstvo a na čas sa stali výhradnými pánmi dnešného územia južného Slovenska. Kultúru, ktorú priniesli so sebou sa výrazne odlišovala od kultúry z doby železnej, ktorú zachovávali tu žijúci ľudia. V tejto kultúre boli viditeľné znaky rozvinutejšej južanskej kultúry, zvlášť grécky a etruský vplyv. Boli majstrami rôznych remesiel, hlavne kováčskeho, sklárskeho a vynikali v hrnčiarstve a zhotovovaní ručných mlynov. Rozvoj remeselníctva zabezpečilo hlavne vynájdenie tavenia železa.. V poľnohospodárstve začali so skutočným obrábaním pôdy. Veľký rozvoj obchodu nastal vtedy, keď na tomto území ako prví začali raziť mince a používať ich ako platidlo za tovar. Žili v kmeňoch, kde rodina hrala dôležitú úlohu.
Vládnuca trieda vznikla z bohatšej vrstvy, boli aristokrati, ktorí vedeli ovládať značne diferencovanú keltskú spoločnosť. Obytné domy stavali v usadlostiach, obdĺžnikového tvaru s rozmermi 3 x 5 metrov. Tieto stavali pod úroveň zeme. Mŕtvych pochovávali svojským spôsobom, spolu s ozdobnými i úžitkovými predmetmi.
Na prelome posledného storočia p.n.l. keltov si podmanili spojené kmene Dákov.
Územie dnešného juhozápadného Slovenska v 1.storočí n.l. osídlené kmeňmi germánskych Markomanov a Kvádov sa nachádzalo v priamom susedstve Rímskej ríše. Prírodnú severnú hranicu impéria – provincie Panónia tvorila v tejto oblasti rieka Dunaj, pozdĺž ktorej Rimania postupne vybudovali rozsiahli hraničný pevnostný systém tzv. LIMES ROMANUS, ktorý pozostával z vojenských táborov. Jeho súčasťou bola i vojenská pevnosť v Iži.
Z kultúrno-historického hľadiska je jedným najvýznamnejším vojenským táborom na území Slovenska ižanský Leányvár (Dievčí hrad), ktorý ako Celemantia pomenoval staroveký geograf Ptolemaiosz.
V poznaní pevnosti má najväčšiu zásluhu ižanský rodák, archeológ Dr. János Tóth Kurucz, ktorý svojou mravenčou prácou položil základy ďalšiemu bádaniu. Tento významný vedec umrel ako 91-ročný a pochovaný je na cintoríme v Dunaalmási v MR.
Začiatkom 5. storočia prichádzajú do Karpatskej kotliny zo Strednej Ázie kmene Hunov. Ich barbarský vpád spustošil Podunajskú nížinu. Ich vláda sa končí v r. 459 smrťou kráľa Attilu, ktorý utrpel porážku na území dnešného Francúzska. Museli opustiť i Podunajsko.
Začiatkom 6. storočia začínajú zaľudňovať Karpatskú kotlinu Slovania, ktorí sa usadzujú hlavne v povodí riek a kopcoch.
V druhej polovici 6. storočia (r.568) prichádzajú do oblasti Avari. Bol to bojovný národ, ktorí si podmanil i ľavú stranu Dunaja. V okolitých obciach Radvaň nad Dunajom, Žitava a Virt odkryli ich pohrebiská. V Komárne našli osem avarských cintorínov. Avari žili v kmeňoch, ktorého jadro tvorili príslušníci jedného rodu. Často ohrozovali Slovanov. Ich nadvláda končí koncom 8 storočia, keď utrpeli osudovú porážku od franského vládcu Karola Veľkého.
Koncom 9. storočia (r. 896) prichádzajú do Karpatskej kotliny maďarské kmene a postupne zaľudňujú tento vidiek. Ich stopy sa nachádzajú v Nesvadoch, Marcelovej, Chotíne, Svätom Petre, Imeli, Bátorových Kosihách, Zlatnej na Ostrove a Zemianskej Olči.
Obytné sídla vytvorené v rannom feudalizme slúžili neskôr na zakladanie väčších osídľovaní, vznik miest a obcí, hlavne v 13. storočí, keď nasledoval najväčší rozkvet feudalizmu.